Nenávidím sviatky

Že ako ja neznášam sviatky.Všetci sú doma,v kuse sa len pečie.A najhoršie na tom je že ma rodičia nútia jesť,keďže každý deň máme spoločné obedy.Ja už chcem ísť do školy alebo nech aspoň rodičia vypadnú do práce,no ocino má dovolenku až do 8.1 pomóóóc.Ja to asi nezvládnem!Veď počas týchto sviatkov som pribrala z 57 na 58 kg,čo je úplne,že príšerné.Normálne sa za to nenávidím a keď sa povie,že sa ide jesť aby som nachystala stôl,tak sa mi chce zakaždým revať alebo zakričať na celý dom,ŽE JA TO DEBILNÉ,ODPORNÉ ŽRÁDLO NECHCEM.Prečo prečo prečo musím jesť,veď mne je bez neho dobre,ba priam vynikajúco.Veď aj teraz idem na Silvestra s kamošmi na chatu a pýtali sa ma,čo chcem na jedenie,čo majú kúpiť.Tak som im povedala,že nejaké sušienky(Bebe) a oni,že to len tak málo,no ale že však jasné,že si už zvykli,že tak málo jem.Veď aj v škole,keď sa ide na obed alebo si spolužiaci dačo kupujú na jedenie,tak ja si nekúpim nikdy nič a všetci zrazu,že či som neni hladná.Ale tak ja za to nemôžem,že vec,ktorá je pre niekoho samozrejmosťou je pre mňa záhubou,neskutočným problémom.Že vždy keď si mám sadnúť za stôl spolu s jedlom prepadne ma akýsi hrozivý pocit úzkosti a od nervozity začnem podvedome kyvkať nohou.Že mám z neho strach a v hlave už myslím na to,ako sa postavím na váhu a tá ukáže + 1kg. Ach ja mám pocit,že sa z tohoto už asi nikdy nedostanem a že nikdy nebudem môcť žiť normálne. Tak ja viem,že mám anu od svojich 13 rokov,teda som si na ňu aj pomaly zvykla.Ale ja s ňou už viacej bojovať nechcem.Desím sa toho,že by som znova mohla pribrať ako voľakedy na váhu 75kg,no a potom by som to musela zasa dávať dolu a to by som už asi neustála.No desím sa aj toho že budem mať zasa podváhu a mama ma bude chcieť dať znova do nemocnice. Ale prečo prečo mi nedokáže nikto pomôcť a povedať,tak poď vyrozprávaj sa mi ja ti pomôžem spolu to vyriešime.No možno by som to už ani nechcela,pretože ja už nikomu neverím.Neverím,že by sa našiel niekto kto by mi chcel skutočne pomôcť a strácal by so mnou čas.A navyše ana je dakedy aj celkom fajn,no...dakedy.Ale keď počujem tie neskutočné hlášky na moju osobu.Že vyzerám tak a hen tak,že som pekná,celkom dobrá,tak ako fakt nemôžem.Ja to úplne,že neznášam,veď keď ma niekto poriadne nepozná ako to môže o mne tvrdiť.Ako môžem byť pekná a dobrá veď sa ničím,veď si ničím svoje vnútro.Áno navonok môžem vyzerať fajn,možno že aj dobre.No ja nemôžem byť dobrý človek,keď si takto ubližujem.Ako môže byť niekto pekný,keď jeho duša je škaredá.Preto mi príde akékoľvek hodnotenie tohoto druhu za povrchné a smiešne.Veď keby niekto vie,že aká som v skutočnosti,keby vie o mojej naj kamoške ane,tak by ma hneď odsúdil a už by som viac nebola tá pekná a dobrá baba s ktorou je vždy fajn a sranda.